Ženský kláštor založil medzi rokmi 1202 - 1210 blahoslavený Hroznata na žiadosť svojej sestry. Presunula sa sem časť sestier premonštrátiek z kláštora v Doksanoch. Po smrti Přemysla Otakara II. v roku 1278 bol kláštor i s kostolom v tom istom roku vyplienený. Po oprave bol kostol v roku 1282 znovu vysvätený.[1]
Na začiatku husitských vojen došlo k ďalšiemu búraniu a vypáleniu kláštora. Následná obnova trvala až do roku 1490.
V rokoch 1271 - 1339 získal chotěšovský konvent v litoměřickej diecéze hospodársky veľmi výnosný majetok, ktorého jadrom sa stali Encovany na Litoměřicku. Hoci chotěšovský kláštor tento majetok často zastavoval a od husitských vojen až do roku 1498 bol statok dlhodobo zastavený, zostal v jeho držbe až do roku 1563. V Encovanoch vzniklo po roku 1511 dokonca letné sídlo chotěšovských premonštrátiek. V roku 1533 však strahovský opát Jan zistil pri vizitácii taký pokles disciplíny, že po márnych pokusoch zaviesť opäť disciplínu požiadal tepelský opát, priamy nadriadený chotěšovského konventu, priamo kráľa o zakročenie. Po ukončení vyšetrovania nariadil kráľ Ferdinand I. Encovany v roku 1543 zastaviť a v roku 1563 predať. Tak zanikol majetok tohto kláštora na území litoměřickej diecézy.
V období vrcholného baroka bola v roku 1756 dokončená štvorkrídlová budova konventu, zrejme podľa projektu Jakuba Augustona.[1]
V roku 1822 kúpil Chotěšov i s panstvom od náboženského fondu knieža Karel Alexander von Thurn und Taxis z Regensburgu.
V roku 1878 bola budova konventu prenajatá sestrám saleziánkam vypovedaným z Porýnia. Sestry obnovili kláštornú komunitu a otvorili penzióny na výchovu dievčat.
V roku 1925 bol v rámci zákonov o pozemkovej reforme majetok Thurn-Taxisom skonfiškovaný a zostali im len kláštorné budovy.
Za druhej svetovej vojny bol v kláštore zriadený ženský starobinec, ktorý dostali sestry na starosť.
V roku 1950 pripadol kláštor armáde, ktorá ho užívala až do roku 1973. V tej dobe došlo k úplnej devastácii celého areálu kláštora. Časť svojej základnej vojenskej služby si tu od roku 1963 odslúžil aj pesničkár Karel Kryl.[2] V roku 1968 sa tu natáčali niektoré scény filmu Žert.[3]
Referencie
↑ abPoche, Emanuel, a kol. Umělecké památky Čech 1. 1. vyd. Praha: Academia, 1977. 643 s. bez ISBN
↑KLIMT, Vojtěch: Akorát že mi zabili tátu. Příběh Karla Kryla. Třetí, přepracované a doplněné vydání. Galén 2010: s. 46. ISBN 978-80-7262-649-6
