Kanonizácia alebo svätorečenie je v kresťanstve proces vyhlásenia určitého človeka za svätého. V katolíckej cirkvi prebieha predpísaným procesom, kedy je kandidát vyhlásený postupne za Služobníka Božieho, Ctihodného, blahoslaveného a nakoniec za svätého. Termín je odvodený od kánonu svätých, do ktorého je svätec zahrnutý.
Dejiny svätorečenia
V ranej cirkvi neexistoval oficiálny proces kanonizácie, kult svätých sa šíril v závislosti na verejnej úcte k danému človeku a bol niekedy upravený v rámci diecézy biskupom.
Skoršie uctievanie pohanských bohov často splynulo s niektorým kultom svätca. Ako jeden z príkladov sa zvykne uvádzať patrónka Írska, sv. Brigita (Brigid) z Kildare a keltská bohyňa Brigid.[chýba zdroj]
Spôsobom ekvivalentným dnešnej kanonizácii bola až do 10. storočia elevácia a translácia ostatkov mučeníka či svätého do kostola. O nej rozhodovala a realizovala ju verejná moc, či už cirkevná alebo svetská,[chýba zdroj] niekedy pôsobili obe súčinne. Ostatky mohli byť od vrcholného stredoveku aj rozdelené a uložené na väčšom počte miest. Bol to nástroj cirkevnej politiky, ktorým bolo možné rozšíriť kult svätca na ďalšie územia a ovplyvniť prúd pútnikov, čo malo aj ekonomické aspekty.
Prvým svätým kanonizovaným pápežom bol sv. Ulrich, augsburský biskup, ktorý zomrel roku 973 a ktorého Ján XV. kanonizoval roku 993. O dve storočia neskôr pápeži začali vyhradzovať právo kanonizácie Svätej stolici (Alexander III.). Táto prax sa stala súčasťou cirkevného práva za Gregora IX. (1227 – 1241).
Kanonizácia je dnes považovaná za neomylný úkon pápeža a ako taký má medzi katolíckymi veriacimi veľkú autoritu. V priebehu dejín došlo k formalizácii a byrokratizácii celého procesu do niekoľkých etáp, ktoré sa zaoberajú životom skúmaného človeka.
Pápež Sixtus V. (1585 – 1590) poveril povinnosťou viesť beatifikačný a kanonizačný proces Kongregáciu pre bohoslužbu, jednu zo zložiek rímskej kúrie. Urban VIII. zakázal verejný kult osôb, ktoré neboli cirkvou vyhlásené za blahoslavené alebo sväté; výnimkou bola úcta k osobám, ktorá trvá od nepamäti (t.j. viac ako 100 rokov). Toto ustanovenie, spolu s ďalšími úpravami Benedikta XV. sa dostalo do Kódexu kánonického práva z roku 1917.
Kanonizačný proces podľa kódexu 1917
Tento kódex delí kanonizáciu na formálnu a mimoriadnu.
Formálna beatifikácia či kanonizácia sa skladá zo štyroch etáp:
- Informatívne skúmanie - je vlastné biskupovi danej diecézy
- Predstavenie kauzy - prislúcha spolu s ďalšími Kongregácii pre Boží kult a pápežovi
- Apoštolské skúmanie
- Definitívny súd
V 60. rokoch 20. storočia pápež Pavol VI. zjednodušil tento proces a zriadil samostatnú Posvätnú kongregáciu pre kauzy svätých. Diecézne skúmanie sa vykonáva v spolupráci s Vatikánom, a preto odpadá jeho zdvojenie. Celé skúmanie zhromažďuje všetok materiál, ktorý sa viaže k povesti či dielu danej osoby. Biskup ustanovuje postulátora (tj. osobu, ktorá predstavuje celú kauzu a stará sa o ňu) a tiež promótora viery (lat. promotor fidei), ktorému sa bežnejšie hovorí „diablov advokát“ (lat. advocatus diaboli). Samotná kanonizácia je ukončená slávnostným vyhlásením za svätého pápežom.
Pre ukončenie kanonizačného procesu sú potrebné aspoň dva autentické zázraky, ktoré sa udiali na príhovor beatifikovaného človeka.
Mimoriadna kanonizácia
Mimoriadna kanonizácia je prostým pápežským potvrdením, že daný človek je svätý. Týka sa iba osôb, ktorých úcta bola v čase Urbana VIII. (1634) od nepamäti.
Súčasná prax v katolíckej cirkvi
V roku 1983 bol promulgovaný nový Kódex kánonického práva. Postup pri kanonizácii sa však podľa kánonu 1403 riadi osobitnými predpismi,[1] konkrétne apoštolskou konštitúciou „Divinus Perfectionis Magister“,[2] ktorú vydal pápež Ján Pavol II. v roku 1983.[3]
Skúmanie začína na diecéznej úrovni a biskup schvaľuje skúmanie cností človeka, ktorý zomrel v povesti svätosti. Toto skúmanie musí schváliť aj Svätá stolica a nesmie začať skôr ako päť rokov po smrti daného človeka (pápež má právomoc túto dobu skrátiť, ako sa stalo napríklad v prípade Matky Terezy).
Po ukončení tohto kroku je skúmaná osoba vyhlásená za služobníka Božieho a celé skúmanie sa presúva na Kongregáciu pre kauzy svätých. Tá prideľuje postulátora, ktorý zhromažďuje potrebné informácie o danom kandidátovi. Kongregácia potom môže navrhnúť pápežovi, aby služobníka Božieho označil za ctihodného.
Ďalší postup záleží na tom, či bol ctihodný mučeníkom. Ak ním bol, pápež iba vydá vyhlásenie o mučeníctve, ktoré umožňuje beatifikáciu, po ktorej mučeník dostáva prívlastok blahoslavený a deň v cirkevnom kalendári. Ak mučeníkom nebol, je potrebný autentický zázrak na jeho príhovor; jedná sa väčšinou o zázračné uzdravenie, ktorého objektivitu možno určitým spôsobom preukázať.[chýba zdroj]
Aby mohol byť blahoslavený vyhlásený za svätého, je potrebný ešte jeden zázrak. Vyhlásenie o svätosti danej osoby je považované za neomylné, vyhlásenie o blahoslavenom či ctihodnom nie. Svätý potom môže byť predmetom verejnej úcty po celom svete, nielen v miestnej diecéze, a dostáva tiež dátum v cirkevnom kalendári platnom pre celú Cirkev.
Kanonizácia v pravoslávnej cirkvi
Kanonizácia je v pravoslávnych cirkvách slávnostným vyhlásením, nie procesom. Biskup prijíma žiadosť o kanonizáciu danej osoby, posúdi ju a poverí komisiu, ktorá vydá k danej veci stanovisko.
Pozri aj
Referencie
Literatúra
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kanonizace na českej Wikipédii.
Externé odkazy
