Vyučil sa za murára, vyštudoval pražskú Průmyslovú školu stavebnú a pracoval ako stavbyvedúci. V roku 1918 nastúpil na Akadémiu výtvarných umění v Prahe, kde študoval architektúru u Jana Kotěru.
Od roku 1921 pôsobil v ateliéri ďalšieho významného československého architekta, Josefa Gočára, a od roku 1923 pracoval samostatne.
Od dvadsiatych rokov minulého storočia bol rozhodným zástancom funkcionalizmu a purizmu a bojoval proti v tom období ešte stále prežívajúcemu historizmu a dekorativizmu. V bývalom Česko-Slovensku reprezentoval Bauhaus. Bol zakladateľom Klubu za novú Prahu, členom Združenia architektov, Levej fronty, Zväzu socialistických architektov a Devětsilu (1922). Pracoval aj v Moskve (1934 – 1935), no čoskoro sa rozčarovaný vrátil a ukončil kontakty s ľavicou okolo Karla Teigeho.
V roku 1937 získal dve Veľké ceny a Zlatú medailu za architektúru na medzinárodnej výstave v Paríži. Jeho Česko-slovenský pavilón reprezentoval jednu z najvyspelejších priemyselných krajín sveta, jednu z prvých stavieb avantgardnej architektúry, kde dominovali oceľ, sklo, svetlo, vznikajúcej tesne pred vojnou, na ktorú nadviazal až high-tech v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
V prvom vojnovom exile žil a pracoval v Londýne. Krátko bol profesorom na VUT v Brne (1946 – 1948). Po komunistickom puči vo februári 1948 opäť odišiel do exilu a vyučoval na renomovanej škole Architectural Association v Londýne.
Dielo
Liečebný dom Machnáč, jedno z najznámejších Krejcarových diel, ktoré však dlhodobo chátra
vila Vladimíra Vančuru (Zbraslav pri Prahe, 1923)
nájomný dom na Domažlickej ul. (Praha-Žižkov, 1923 – 1924, spolu s Kamilom Roškotom)
Olympic, obchodný, kancelársky a bytový dom na Spálenej ulici (Praha, 1924 – 1927)
vila, Nad olšinami 4 (Praha-Strašnice, 1926)
Gibiánova vila, Charlesa de Gaulla 2 (Praha-Bubeneč, 1927 – 1929)
Jednota súkromných úradníkov, kancelársky dom (Praha-Vinohrady, 1930 – 1931)
.jpg)
