Ján Tužinský (* 29. marec 1951, Zlaté Moravce – † 15. apríl 2022)[1] bol slovenský prozaik, esejista, autor literatúry pre deti a mládež a bývalý riaditeľ Slovenského rozhlasu.
Životopis
Vzdelanie získaval v Beladiciach a Zlatých Moravciach, neskôr študoval na prírodovedeckej fakulte, potom na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave teóriu kultúry. Po ukončení štúdia pracoval vo vydavateľstve Tatran, v Slovenskom rozhlase, kde bol v rokoch 1994 – 1997 jeho ústredným riaditeľom. V rokoch 1993 – 2002 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Na konci žil v Bratislave a pôsobil v Rádiu Devín.
Tvorba
Vo svojich dielach sa venoval otázkam podceňovaných spoločenských problémov, analýze životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, no taktiež sa vracal do obdobia 2. svetovej vojny. Veľa priestoru venoval kritike, no jeho postupy vyznievajú skôr moralizátorsky. Spolupracoval s rozhlasom, pre ktorý napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry.
Ocenenia
Dielo
Próza
- 1983 – Bičovanie koní, zbierka poviedok
- 1987 – Čakanie na šarhu, zbierka poviedok
- 1989 – Kto hodí kameňom, román
- 1992 – Biliard na streche, román
- 1992 – Krypta, kniha poviedok
- 1993 – Motiviáda, eseje
- 1994 – Bastard v daždi, novela
- 1997 – Jeremiášov plač, kniha poviedok
- 1998 – Bledomodrý svet, eseje
- 2001 – Sklené oko
- 2003 – Niečo ako sen, výber
- 2003 – Postmoderna – Smrť literatúry, eseje
- 2005 – Mimikri
Próza pre deti a mládež
- 1985 – Straka nekradne, román
Referencie
