PROFILBARU.COM

	Ivan Kadlečík
	slovenský prozaik, básnik a esejista
Narodenie	8. apríl 1938; Modra, ČSR
Úmrtie	15. júl 2014 (76 rokov); Pukanec, Slovensko
Alma mater	Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Manželka	Iva
Deti	Martin (1964), Ivan (1966), Juraj (1971), Zuzana (1975)
Odkazy
Webstránka	kadlecik.sk
	Literárny portál; Biografický portál

Ivan Kadlečík (* 8. apríl 1938, Modra – † 15. júl 2014, Pukanec) bol slovenský prozaik, básnik, esejista a novinár.^[1]

Životopis

Narodil sa v Modre v rodine evanjelického farára. Základnú školu vychodil v Rači, zmaturoval na Jedenásťročnej strednej škole v Senci roku 1956. Vysokoškolské štúdium slovenského jazyka a literatúry absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1956 – 1961. Pracovať začal v Košiciach v Mestskom archíve, potom nastúpil na základnú vojenskú službu a po jej skončení pracoval ako novinár v krajskej redakcii denníka Pravda v Košiciach. Popritom spolupracoval s Východoslovenským vydavateľstvom, podieľal sa na vzniku košického literárneho štvrťročníka Krok 66 a dvojmesačníka Krok 67, ktoré aj spoluredigoval.^[1]

V roku 1968 sa presťahoval do Martina, kde bol v rokoch 1968 – 1970 šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie, od roku 1970 pracoval v Biografickom ústave Matice slovenskej. Pre politické postoje vyslovované najmä v publicistickej tvorbe ho roku 1971 zo zamestnania prepustili, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať. V roku 1977 sa presťahoval do Pukanca, kde pracoval ako vedúci v predajni Slovenskej knihy. V rokoch 1982 – 1990 pôsobil aj ako organista v evanjelickom kostole. Od roku 1990 bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Od mája 2004 bol členom korešpondentom literárnej sekcie Bavorskej akadémie krásnych umení.^[1]

S manželkou Ivou (* 1938) mal štyri deti – Martina (* 1964), Ivana (* 1966), Juraja (* 1971) a Zuzanu (* 1975).^[2]

Literárna tvorba ^[1]

Próza

Lístoky (1999)

Poézia

Srdce sa volá ň (1994)

Eseje

Tváre a oslovenia (1974 – v samizdate; 1990)
Rapsódie a miniatúry (1981, 1987, 1988 – v samizdate; 1992)
Dvanásť (1989)
Vlastný hororskop (1991)
Epištoly (1992)
Lunenie (1993)
Poco rubato (1994)
Hlavolamy (1995)
Taroky (1997)
Vlani ako dnes (1997)
Malé prelúdiá (2000)
Žiť sa dá len autobiograficky (2004)
Chronoskop (2005)

Literárna veda

Z rečí v nížinách (1971 – kniha pred tlačou zakázaná; 1993, výber z kritík)
Reči z nížiny (1973 – v samizdate, výber z kritík)
Tváre a oslovenia (1974 – v samizdate, 1990)

Charakteristika tvorby ^[1]

Ivan Kadlečík vstúpil do slovenskej literatúry ako kritik a redaktor literárnych časopisov Krok a Matičné čítanie. Mimoliterárne okolnosti však zapríčinili, že hneď jeho prvá kniha kritík Z rečí v nížinách, v ktorej sa prezentoval predovšetkým ako literárno-kritická osobnosť, bola pred tlačou zakázaná a prvýkrát bola oficiálne publikovaná až o 12 rokov neskôr. Po okupácii Československa v 1968 bol vytlačený na okraj spoločnosti a spolu s ďalšími, režimu nepohodlnými autormi, publikačne umlčaný a marginalizovaný. Na tento tlak reagoval Kadlečík vo svojej tvorbe hlbším zakoreňovaním sa v dejinách, prírode a kultúre; odpútal sa od kritickej reflexie, z ohniska jeho záujmu sa vytratilo literárne dielo a nahradil ho vlastný osud.

Motív autentickosti a autobiografickosti sa u Kadlečíka stáva jedným z najdôležitejších momentov tvorivého procesu. Autobiografickosť u Kadlečíka znamená, že „aj tvoriť sa dá len autobiograficky; hodnotu má len to, čo je garantované autorovým životom, jeho osudom, jeho postojmi, ku ktorým sa prebojoval a ktoré pretrpel. Teda Kadlečík nechápe tvorbu ako pekné rozprávanie, ale ako bytostný prejav, do ktorého sa musí človek vložiť celý.“ (Vladimír Petrík)

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa jeho žánrové rozpätie rozrastá o fejtóny a besednice, ktoré sa v tom období „pestovali“ najmä v českej disidentskej obci a publikovali sa v samizdatoch. Kadlečík bol pravidelným prispievateľom a autorom. Do ďalšieho literárneho žánru, ktorý rozvíjal – epištolárnu literatúru – sa pretavila vzájomná dlhoročná korešpondencia medzi proskribovanými autormi – tak vznikla kniha Poco Rubato, ktorá je zbierkou korešpondencie medzi I. Kadlečíkom a českým disidentským spisovateľom L. Vaculíkom. Sedemdesiate roky predstavovali celkový Kadlečíkov obrat smerom k intímnejším žánrom (autobiografické žánre, epištolárna literatúra, esej). Prvou prácou, ktorá reprezentuje tento žánrový posun, je kniha Rapsódie a miniatúry, ktorej charakteristickou črtou je motív autobiografickosti. Štruktúru jeho literárneho priestoru tvoria motívy viery a protestantizmu, domova, blízkeho vzťahu k prírode a k všetkému živému a neživému. Príroda je mu „životným kolobehom, spriaznenosť všetkého živého, pocitom totožnosti.“ (V. Petrík)

Osobitným motívom v Kadlečíkovej tvorbe je motív hudby, v ktorom sú obsiahnuté aj predošlé motívy (viera, príroda). Hudbe venoval aj osobitnú kapitolu v knihe Vlani ako dnes, kde sa hudba stáva súčasťou autorovho panteistického chápania prírodných procesov. Kadlečíkovo hľadanie a upnutosť na tradíciu a národné korene potvrdzuje kniha literárnych portrétov významných osobností slovenských dejín Tváre a oslovenia.

Premostenie medzi obdobím normalizácie a deväťdesiatymi rokmi predstavuje dielo Epištoly, do ktorého je predovšetkým zaradená korešpondencia zo začiatku 90. rokov a denníkové záznamy so starším vročením. V Epištolách ako aj vo Vlastnom hororskope sa otvorene vyjadruje i k aktuálnej politickej situácii.

Kadlečík aj v najnovšej tvorbe zostáva verný svojim tradičným témam a motívom, ktoré rozvíja, variuje a parafrázuje, ako napríklad v knihách Lunenie, Hlavolamy a najmä v diele Vlani ako dnes. Tieto diela majú tiež podobnú kompozičnú štruktúru – kapitoly sú často členené na základe kalendárneho cyklu podľa počtu dní a mesiacov v roku. Zo žánrového hľadiska má v 90. rokoch v jeho tvorbe osobitné miesto prozaické dielo Taroky a básnická zbierka Srdce sa volá ň. Zatiaľ posledným autorovým dielom je bibliofília Malé prelúdiá, ktorú autor vydal vlastným nákladom v počte dvadsať kusov „ako výraz vnútorne slobodnej hry na literatúru“.

Preložené diela

Das eigene Horrorskop (1995 v nemčine)
Rapsódias e Miniaturas (2004 v portugalčine)

O autorovi ^[1]

„Ivan Kadlečík sa nikdy neznížil k tomu, aby sa vo svojich textoch otvorene kriticky “vyrovnával„ s (komunistickým) režimom, ktorý mu tak dramaticky zmenil život a ktorý sa ho pokúšal navždy “vylúčiť„ zo spoločnosti. Jeho nepoddajnosť a vzdor (možno aj pohŕdanie) vyústili do iných polôh. Predovšetkým zdôraznil vlastnú zakorenenosť v slovenskom živote, v slovenskej histórii, v slovenskej kultúre.“ M. Mikitová: Ivan Kadlečík (personálna bibliografia, 1998)

„Medzi Kadlečíkom šesťdesiatych a Kadlečíkom deväťdesiatych rokov nie je hodnotová a ideová diskontinuita – autorovu tvorbu, naopak, charakterizuje vernosť téme a hodnotám: z tejto perspektívy môžeme Kadlečíkovu tvorbu vnímať ako určitý tvorivý oblúk, ktorý nejde ponad, ale prechádza naprieč sedemdesiatymi rokmi až do rokov deväťdesiatych.“ Vladimír Petrík

"(Kadlečíkovo) nemlčanie si hľadalo a našlo adekvátne formy: esejistickú, epištolárnu, fejtónovú, homiletickú, denníkovú, lyricko-prozaickú, slovom formy, nezväzované prísnymi žánrovými zákonmi. V nich sa uplatnil Kadlečík filozofujúci a introspektívny, ktorý berie svet so všetkým, čím na neho dolieha, ale zároveň sa od neho kriticky, často a vždy s nadhľadom oslobodzuje a dištancuje." Pavel Matejovič

Autor o sebe ^[1]

„Považujem sa za ohnivko v reťazi generácií pocestných. Áno, pokladám sa za pútnika, ktorý sa cestou pozorne obzerá dozadu, vpred i po okolí ako moji predkovia zemani, učitelia a kňazi, čo nikdy dlho nesedeli na jednom teplom mieste. Svoj domov si nesiem v uzlíku (jazyka, pamäti), aby sme nepoblúdili pričasto.“

„Cítim sa byť pravou rukou svojich predchodcov, nimi identifikujem svoju totožnosť a integritu, som vykonávateľom ich vôle a toho, čo nestihli, čo nevládali dokončiť; som vykonávateľom ich testamentu, zmluvy a táto otrocká poslušnosť mi – paradoxne – dáva slobodu uprostred márností lživých chvíľ.“

„Dve skutočnosti zatienili môj život. Prvá je poznanie, že svet je nevysvetliteľne tajomný a plný utrpenia; druhá, že som sa narodil a celý život prežil v čase duchovného úpadku ľudstva. S oboma skutočnosťami som sa vyrovnával myslením, ktoré ma priviedlo k eticky kladnému vzťahu k svetu na základe úcty k životu.“

Ocenenia

1995: Cena Dominika Tatarku za knihu Hlavolamy ^[1]
2002: Cena ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2002 ^[1]
2003: Rad Ľudovíta Štúra II. triedy ^[1]
2008: Čestné občianstvo mesta Martin ^[3]
2011: Cena Jána Langoša ^[4]
2012: Cena Leonarda Stöckela ^[5]^[2]
2016: Cena Sebastian za roky 2014 – 2015 (in momoriam) ^[6]

Referencie

↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j Ivan Kadlečík [online]. Bratislava: Literárne informačné centrum, [cit. 2018-03-30]. Dostupné online.
↑ ^a ^b Ivan Kadlečík [online]. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, [cit. 2018-03-30]. Dostupné online.
↑ Slávnostné odovzdávanie ocenení mesta [online]. Martin: mesto Martin, 20.11.2008, [cit. 2015-07-22]. Dostupné online. ^{[nefunkčný odkaz]}
↑ Cena Jána Langoša : Laureáti : 2011 [online]. Bratislava: Nadácia Jána Langoša, 2011, [cit. 2018-03-26]. Dostupné online. Archivované 2018-03-30 z originálu.
↑ VESELÁ, Daniela. Udelenie Ceny Leonarda Stöckela 2012 [online]. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, 2012-07-05, [cit. 2018-03-30]. Dostupné online.
↑ JABLONICKÝ, Viliam. Laudatio ad Ivan Kadlečík pri udelení mimoriadnej Ceny Sebastian [online]. Bratislava: Ars ante portas, 2016, [cit. 2018-03-30]. Dostupné online. Archivované 2018-03-30 z originálu.