Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
JUDr.Ivan Dérer (* 2. marec1884, Malacky – † 10. marec1973, Praha) bol slovenský advokát, politik a novinár. Patril k popredným prívržencom idey jednotného československého národa. Bol mnohonásobným československým ministrom a účastníkom odboja počas prvej aj druhej svetovej vojny.
Životopis
Mladosť a štúdiá
Narodil sa v Malackách v početnej rodine advokáta JUDr. Jozefa Dérera, ktorý sa snažil zabezpečiť svojim deťom kvalitné vzdelanie. Ivan Dérer vyštudoval ľudovú školu v rodných Malackách. V roku 1893 začal študovať na reálnom gymnáziu v Bratislave, štúdium ukončil v roku 1901. Rozhodol sa pokračovať v otcových šľapajach a zapísal sa na štúdium práva na právnickej akadémii v Bratislave. Tu sa zoznámil s predstaviteľmi inteligencie ako boli napríklad Ferdinand Juriga, Milan Ivanka, Samuel Zoch. Roku 1903 založil spolu s ďalšími bratislavskými Slovákmi Slovenský vzdelávací spolok v Prešporku. Ministerstvo vnútra však stanovy z politických dôvodov neschválilo. V rokoch 1903 – 1906 pokračoval v štúdiu na univerzite v Budapešti. V tomto období začal publikovať články v takmer všetkých slovenských novinách. Od roku 1910 bol advokátom v Bratislave.[1]
Už počas štúdií praxoval v advokátskej kancelárii svojho otca. Po skončení štúdia nastúpil na vojenskú službu do kasární na Bratislavskom hrade. V októbri 1909 zložil pred hlavným súdom v Budapešti advokátsku skúšku. V Bratislave si otvoril advokátsku kanceláriu, v ktorej s prestávkami vykonával prax až do roku 1939. V Bratislave sa zapojil do spoločenského a politického života.[1] V rokoch 1912 až 1914 bol jedným z redaktorov týždenníka Národný hlásnik.
Na vypuknutie vojnovej hystérie zareagoval článkom "Hyeny chcú ísť do vojny" za čo bol zatknutý. Sfanatizované davy reagovali roztlčením okien na jeho byte na Suchom mýte. Na začiatku vojny narukoval a ocitol sa na frontovej línii. V prvej svetovej vojne bol zranený v bitke pri Ivangorode v roku 1914 a do konca vojny žil vo Viedni, kde pracoval na cenzúrnom úrade pod vedením Kornela Stodolu. Ich úlohou bolo cenzurovať korešpondenciu vojakov a zajatcov. Snažili sa však čo najviac pracovať v prospech československej veci. Do Viedne dochádzali aj ďalší politickí činitelia s ktorými čoskoro nadviazali kontakt na českú Maffiu.[1]
V roku 1918 sa stal jedným zo spoluautorov a signatárov Martinskej deklarácie a ako člen Slovenskej národnej rady dopravil tento dokument do Prahy. V Prahe sa Ivan Dérer stal členom Revolučné národné zhromaždenie|Revolučného národného zhromaždenia.
Dokumentárny film JUDr. Ivan Dérer vyrobila v rámci tv cyklu Historická panoráma Slovenská televízia Bratislava v roku 1999 (scenár Alena Bartlová, réžia Fedor Bartko).
Poslanec a politik
Bol poslancom Revolučného národného zhromaždenia (14.11.1918 – 15.4.1920).[2] V parlamente pracoval predovšetkým v ústavno-právnom výbore. Nasledujúce obdobie bolo pre neho mimoriadne aktívne. Pustil sa do budovania Československej republiky. Na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska mal na starosti referát pre spravodlivosť. Po Šrobárovom odstúpení sa stal na krátky čas ministrom pre správu Slovenska.[1]
Členom Poslaneckej snemovne bol vo viacerých volebných obdobiach
Po rozpade republiky bol zbavený slovenského občianstva, skonfiškovali mu byt, ktorý mal v Bratislave. Bol vyškrtnutý zo zoznamu advokátov. Žil v Prahe, kde sa aktívne zapojil do ilegálneho protifašistického odboja. Do odboja vstúpil s odbojovou skupinou Úvod. Skupina bola v kontakte s Londýnom a jej úlohou bolo okrem iného zhromažďovanie spravodajského materiálu. Jeho činnosť bola odhalená a v rokoch 1944 – 1945 bol nacistami väznený na Pankráci a neskôr internovaný v koncentračnom tábore v Terezíne.[1]
Povojnové obdobie a komunistický režim
Po skončení vojny sa v roku 1946 stal čestným predsedom Strany práce, ktorú spoluzakladal s cieľom vytvorenia nekomunistickej sociálnodemokratickej strany. V období 1946 – 1948 bol predsedom Najvyššieho súdu až do komunistického puču. Podieľal sa na formovaní nového zákonodarstva a vypracoval aj skicu novej ústavy. Po roku 1948 Dérer pochopil, že nemôže obrániť nezávislosť najvyššieho súdu a odišiel na vlastnú žiadosť do dôchodku. V roku 1953 mu znížili penziu tak, že bol pod životným minimom a zamestnal sa v ČSAV v Prahe. V rokoch 1954 – 1955 väznený komunistickým režimom. Bol obvinený z účasti na podzemnom hnutí, ktoré malo zvrhnúť ľudovodemokratické zriadenie a z neoznámenia trestného činu. Po prepustení sa opäť zamestnal v Ústave jazykov a literatúry ČSAV. V roku 1968 bol rehabilitovaný. V tomto roku začal opäť vystupovať na verejnosti. V tom istom roku skritizoval Husákovu politiku federalizácie.[1]
Ivan Dérer umrel v Prahe 10. mája 1973 vo veku 89 rokov. Pochovaný je na cintoríne vo Veľkej Chuchli.
Naše problémy. Úvahy o základných otázkach Československa. Praha: Orbis, 1938
Slovenský vývoj a luďácka zrada, Praha: nakl. Kvasnička a Hampl, 1946 (v češtine)
Antifierlinger I. Politické paměti 1945-1949, Praha, 1993 (v češtine)
K diskusii o čechoslovakizme. Bratislava: Communio Minerva, 2015. Dostupné online.
Antifierlinger II. Politické pamäti 1914-1938. Bratislava: Communio Minerva, 2016. Dostupné online.
Antifierlinger III. Mníchov 1938. Bratislava: Communio Minerva, 2017. Dostupné online.
Rodina
otec Jozef Dérer, právnik a advokát
matka Paula
brat MUDr. Ladislav Dérer (1897 – 1960), prednosta internej kliniky Lekárskej fakulty v Bratislave
brat MUDr. Jozef Dérer (1887 – 1967), prednosta očnej kliniky Krajského ústavu národného zdravia v Bratislave
manželka Jela, rodená Štefanovičová
dcéra Soňa
syn Vladimír
Citáty
„
Hlinkovská autonómia nie je ničím iným, než ústrojenstvom na zachovanie tmy a nevedomosti... Ale ani šrobárovskú autonómiu nechceme, pretože táto sa snaží udržať osobný režim na Slovensku a zvrhla sa na vladarenie úzkej spoločnosti osobné kľuky.
“
– Ivan Dérer, október 1919
Referencie
↑ abcdefKOVÁČ, Dušan a kol.. Muži deklarácie. Martin : Osveta, 1991. ISBN 80-217-0289-3. S. 208 – 230.
↑JUDr. Ivan Dérer [online]. psp.cz, [cit. 2021-03-02]. Dostupné online. (po česky)
↑Seznam vyznamenaných [online]. hrad.cz, [cit. 2021-03-02]. Dostupné online. (po česky)
