V januári 1688[1] začal študovať na evanjelickom kolégiu v Prešove. Ako inteligentný študent rýchlo pochopil hlavné aspekty luteránskej teológie a naučil sa aj písať dlhé texty v dokonalej latinčine.[1] Ako jediný preživší syn svojich rodičov, už vtedy bol po matke dedičom obrovských území v Sedmohradsku.
Jeho otec Štefan Tököli bol v roku 1670 obvinený z účasti na sprisahaní (Vešeléniho sprisahanie) proti habsburskému panovníkovi Leopoldovi I. Z obavy o bezpečnosť svojho syna mu nariadil aby sa vrátil domov z Prešova do Kežmarku. Odtiaľ sa presťahovali na Oravský hrad, ktorý stál veľmi blízko ku hranici s Poľskom (a ďaleko od centra ríše). Napriek tomu Leopoldove jednotky obliehali hrad a Štefan Thököli zomrel počas obliehania 4. decembra 1670. Podľa jednej verzie príbehu obliehania unikol vtedy 13 ročný Imrich z pevnosti tunelom potom, čo jeho otec zomrel, najprv do Poľska, potom do Sedmohradska. Iné zdroje hovoria, že ho otec poslal na hrad Likava ešte skôr, ako sa začalo obliehanie a keď sa dozvedel o smrti svojho otca, utiekol do Sedmohradska a stal sa aktívnym účastníkom boja proti Habsburgovcom.
Imrich Tököli a jemu blízki sedmohradskí dobrovoľníci sa pripojili ku Kurucom v meste Derecske 27. novembra 1677. Jeho príjmy zo sedmohradských majetkov mu umožnili vylepšiť vybavenie armády. Podľa francúzsko-sedmohradskej dohody bol 16. februára 1678 gróf Mihály Teleki ustanovený ako najvyšší veliteľ kuruckej armády, ale Telekiho menovanie neovplyvnilo skutočné Tököliho vodcovské postavenie. Od roku 1678 je práve Tököli (vtedy 21-ročný) uvádzaný ako vodca protihabsburského stavovského povstania uhorskej šľachty proti panovníkovi Leopoldovi I.
Bázou jeho povstania sa stali rákociovske majetky, ktoré získal neskoršou svadbou s grófkou Helenou Zrínskou, manželkou Františka I. Rákociho.[2] Helena bola teda matkou ďalšieho povstaleckého vodcu Františka II. Rákociho (nar. 1676). Tököliho si zobrala za manžela po smrti Františka I. Rákociho, v roku 1682.
Povstalci postupne obsadil Muráň, Spišskú Novú Ves, Ružomberok a stredoslovenské banské mestá na Pohroní a Hornej Nitre. Banská Bystrica sa 10. októbra 1679 vzdala bez odporu. Aj keď po porážke 1. novembra 1679 (alebo 1678) pri Žiar nad Hronom (kde bojoval o blízke hrady Revište a Šášovský hrad) sa Tököli musel vzdať nadvlády nad banskými mestami (Kremnica, Banská Bystrica a Banská Štiavnica). Naďalej však ovládal 13 grófstiev v kráľovskom Uhorsku. Nie je divu, že od istého Magerlicha v Banskej Bystrici na Hornej ulici kúpil dom, za ktorý dlho nezaplatil. Z Banskej Bystrice dal vyhnať jezuitov. Svoje vazalstvo Osmanskému sultánovi deklaroval aj svojím prsteňom, na ktorom bolo vraj vyryté: "Som kráľom stredného Uhorska, volám sa Tököli Imre, mojím ministrom je Osman, vždy mojím veliteľom."
Potvrdením privilégií uhorských stavov a zrušením protireformačných nariadení na Šopronskom sneme (1681) cisár Leopold vážne oslabil Tököliho povstalecký tábor. Tököli sa spojil s osmanskými vojskami a útočil s nimi na cisárske pevnosti. 16. septembra 1682 sa stal po dobytí pevnosti vo Fiľakove – ako protivládca Habsburgovcov – kráľom, resp. kniežaťom. Osmanská ríša ho titulovala kráľ, sám sa označoval ako knieža Horného Uhorska, vazalského štátu Osmanskej ríše, ktorý pokrýval zhruba východné a stredné Slovensko (po Váh), neskôr aj západné Slovensko.
Tököli materiálne pomáhal osmanským Turkom v bitke pri Viedni (1683) a spojil svoj osud s osudom gigantickej osmanskej armády. Spojil sa s ňou pri Bratislave.[3] Osmanskí Turci bitku prehrali. Osmanský veľkovezír (najvyšší minister sultána) práve jemu kládol vinu za tureckú porážku pri Viedni a Tököli preto ušiel do Edirne. Keď si však uvedomil, že tureckú podporu tam nezíska, usiloval sa o sprostredkovanie poľského kráľa Jána III. Sobieskieho, aby ho zmieril s cisárom Leopoldom, a ponúkol mu zloženie zbraní, ak by cisár potvrdil náboženské práva protestantov v Uhorsku a udelil mu Horné Uhorsko (13 severovýchodných stolíc Uhorska) s titulom kniežaťa. Leopold tieto podmienky odmietol a požadoval bezpodmienečnú kapituláciu. Tököli potom vojnu proti Leopoldovi obnovil. Jeho vojenská kampaň v roku 1685 však bola radom katastrof. 17. septembra 1684 bolo jeho vojsko porazené v bitke pri Prešove, a keď o rok neskôr hľadal pomoc u osmanských Turkov v Oradei (slovensky: Veľký Varadín), veľkovaradínsky paša Ahmed sa ho 15. októbra 1685 zmocnil a uväznil ho. Jeho zajatie malo urýchliť mierové rokovania s cisárskym dvorom, sultánova rada dokonca uvažovala, že ho vydá cisárovi. To sa napokon nestalo — pred touto potupou Tököliho zachránila zmena na poste veľkovezíra a tiež fakt, že Tököliho bojovníci po správe o jeho uväznení prechádzali na cisársku stranu. Neskôr Tököli žil v meste Edirne a pozorne sledoval politický vývoj v Uhorsku. Porážky Osmanov v bitkách s cisársko-kráľovskou armádou v rokoch 1686 (znovudobytie Budína) a 1687 zmarili Tököliho nádeje na obnovenie povstania. Po smrti Michala Apafyho bol síce sultánom menovaný za nové sedmohradské knieža, ale to už bolo pevne v rukách cisára. V roku 1690 pri lokalite Zarneşti ešte dosiahol víťazstvo nad cisársko-kráľovskými jednotkami, ktorým velil generál Siegbert Heister, ale neskôr už jeho vojenský vplyv klesal.[4] Roku 1694 rozpustil svoje posledné kurucké oddiely, ktoré museli prisahať, že nepozdvihnú zbraň proti sultánovi.
Svoj život dožil v Malej Ázii v paláci sultána spoločne s manželkou a päťtisíc kurucmi, ktorí sa tam uchýlili. Zomrel v Izmite po dlhotrvajúcej chorobe a bol pochovaný na tamojšom Arménskom cintoríne.[3] Jeho pozostatky v roku 1906 previezli do Kežmarku a uložili v Novom evanjelickom kostole.
Tököli ako "slovenský kráľ"
V polovici septembra 1682 vzniklo na území trinástich hornouhorských a na územiach po rieku Hron, Žitava, Nitru a Váh Tököliho "Hornouhorské kniežatstvo". Osmani ho oficiálne označovali ako "Stredné Uhorsko". Keďže bol Imrich Tököli pôvodne menovaný sultánom za kráľa, niektorí súčasníci ho nazývali „kurucký kráľ“ alebo „slovenský kráľ“. Pramenilo to z faktu, že väčšinu obyvateľstva Tököliho kniežatstva tvorilo slovenské etnikum. Taktiež miestna evanjelická šľachta, u ktorej nachádzal Tököli v tejto oblasti podporu, mala vo väčšine slovenský pôvod. Z radov slovenskej šľachty tiež pochádzali aj viaceré významné osobnosti v Tököliho službách, ako napríklad Juraj Ottlyk a ďalší.[5]
Spomienka na Tököliho
Jeho meno nesie Tököliho ulica (Thököly út) v centre Budapešti a v ďalších maďarských mestách (Budaörs, Érd).
28. marca 2022 na kežmarskom zámku (hrade) odhalili jeho bronzovú sochu, na koni v nadživotnej veľkosti, ktorá je dielom maďarského umeleckého sochára Lajosa Győrfiho.[6]
Referencie
↑ abKovács, Gergely István (2011). Thököly Imre és II. Rákóczi Ferenc [Emeric Thököly and Francis II Rákóczi] (in Hungarian). Duna International. ISBN 978-615-5013-37-9.
↑ abORCAN, Gülin. MACARİSTAN PRENSİ İMRE THÖKÖLY (MAĎARSKÝ PRINC İMRE THÖKÖLY), Yüksek Lisans Tezi (diplomovka) [online]. Ankara – 2005, [cit. 2020-11-10]. Dostupné online. (po turecky)
↑DANGL, V. – SEGEŠ, V.: Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha 2012, s. 214.
↑KÓNYA, Peter. Imrich Thököly a jeho povstanie. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2021. 257 s. ISBN 978-80-555-2824-3. S. 88 – 89.
DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír: Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3 [heslo: Kurucký kráľ Imrich Tököli, s. 211 – 214].
