Ihličnaté stromy majú štíhle kmene, sú pružné, mnohé druhy dokážu odolať silnému vetru. Ihličnany sa dobre prispôsobili chladnému počasiu. Tvar týchto stromov umožňuje kĺzanie snehu z konárov. Vďaka štíhlym kmeňom i korunám dokážu rásť ihličnaté stromy blízko seba a tak sú tieto lesy pomerne husté. Na miestach kde preniká svetlo až na zem rastú borievky, machy, trávy, lišajníky. Pôda tu nie je veľmi bohatá na živiny. Chlad, veľa vlahy a menej úrodná pôda vyhovuje smrekom.
Ihličnatý les sa vyskytuje v dvoch hlavných oblastiach - severovýchodnoeurópsko-sibírskej a kanadskej. Ide o oblasti s kontinentálnym podnebím, silnými mrazmi, dlhotrvajúcou snehovou pokrývkou a mierne teplými letami. Tento typ ihličnatých lesov je tiež označovaný ako tajga.
Ihličnaté lesy prevládajú vo vyšších polohách hôr a na najchladnejšom severe. Ihličnaté lesy boli ako monokultúry vysádzane aj na území Slovenska z ekonomických dôvodov, keďže z nich možno rýchlo získať úžitkové drevo.
Znaky
Ihličnaté lesy majú niektoré typické črty, najmä:
nedostatok svetla, pretože stromy majú husté koruny. Z tohto dôvodu vegetačná sezóna trvá zriedka dlhšie ako 6 mesiacov, lebo sneh sa v hustom poraste udrží často dlhšie.
Prirodzene rastúce ihličnaté lesy sa vyskytujú len na severnej pologuli, pretože na južnej sa nenachádza takmer nijaká pevnina v zemepisných šírkach, ktorých podnebie by im vyhovovalo.
Na severnej pologuli sú ihličnaté lesy prirodzene rozšírené približne od polárnej kružnice k 50. rovnobežke. Najväčšie súvislé pásmo týchto lesov sa tiahne od Škandinávie cez územie bývalého Sovietskeho zväzu do severnej Číny. Toto pásmo sa tiahne až od 72. po 49. rovnobežku. Ďalšie veľké pásma sú situované pozdĺž Himalájí, v Gruzínsku, Alpách a Pyrenejách. V Severnej Amerike zasahuje pásmo ihličnatých lesov z veľkej časti po 40. rovnobežku. Tento severoamerický severský les zaberá asi tretinu rozlohy Kanady. V severnej časti sa tento typ lesa postupne mení na arktickú tundru s nízkou vegetáciou. Ihličnaté lesy sa však vyskytujú aj južnejšie pozdĺž Skalistých hôr na západnom pobreží a západne od centrálnych prérií. Kalifornský ihličnatý les je významný tým, že v ňom rastú rozmerovo najväčšie stromy na svete, sekvojovce mamutie. Severná hranica lesa na ázijskom kontinente je často otvorená. Komplex ekosystémov severského ihličnatého lesa sa nazýva tajga. Druhovo bohatšie sú lesy Severnej Ameriky a Ázie ako európske lesy.
Existujú dva základné typy ihličnatých lesov: severné a horské. Severné predstavujú cirkumpolárne (okolopólové) pásmo studenej časti mierneho pásma, kde prevládajú ihličnany. Horské lesy sa nachádzajú v stredných až tropických šírkach vo vysokých nadmorských výškach. Na Slovensku sú prirodzené horské smrečiny zonálnymi lesmi predstavujúcimi klimaxové spoločenstvá týchto polôh v nadmorských výškach približne od 1000 do 1600 m n. m. Tieto lesy výškovo nadväzujú na bučiny a predstavujú u nás hornú hranicu lesa.
Borovica lesná (Pinus sylvestris) vďaka svojej schopnosti rásť aj na extrémnych stanovištiach, kde sa iným druhom drevín nedarí, vytvára miestami samostatné spoločenstvá.
Rastliny a živočíchy
Dominantným druhom ihličnatých lesov na území Slovenska je smrek obyčajný (Picea abies). V menšej miere sa vyskytujú smrekovec opadavý (Larix decidua), borovice (Pinus spp.) a jedle (Abies spp.). Javor horský a jarabina vtáčia tvoria podstatnú prímes opadavých druhov. V tajge sú podstatnou prímesou aj brezy (Betula spp.) a osika (Populus tremula). Na hornej hranici lesa sa vyskytuje chránená borovica limbová (Pinus cembra) a vytvára tzv. limbové smrečiny.
Druhovo chudobný podrast tvoria najmä kríčkovité chamaefyty, napr. čučoriedka a brusnica (tzv. čučoriedkové smrečiny). Z ostantých rastlín na území Slovenska rastie v ihličnatých lesoch napr. plavúň pučivý (Lycopodium annotinum), záružlie horské (Caltha laeta), papradka alpínska (Dryopteris dilatata).
.jpg)
