Enteogén (doslovne „tvorí vnútri boha“, en- „v“, -theo- „božstvo“, -gen „tvorí“).[1] V užšom zmysle je to psychoaktívna látka, používaná v súvislosti s náboženstvom a šamanizmom. V minulosti sa enteogény vyrábali hlavne z rastlinných zdrojov a mali rôznorodé využitie v tradičných náboženských systémoch. S príchodom organickej chémie pribudlo množstvo syntetických substancií s porovnateľným účinok. V širšom význame sa pojem enteogén používa v súvislosti s látkou, ktorá má rovnaké účinky, ale nemusí mať jej použitie priamy súvis s náboženstvom alebo tradičnou spiritualitou, t. j. podľa toho, či sa látka užíva s pôvodným zámerom, alebo kvôli zábave. Spirituálne účinky dokazujú peer review štúdie,[2] pretože priamy výskum je problematický kvôli všeobecnému legislatívnemu zákazu používania týchto látok. Zo starovekých zdrojov je známy napr. grécky kykeon, africká iboga, védska sóma alebo amrit. Enteogény sa používajú pri nábožensko-magických rituáloch tisícky rokov. V súčasnej západnej spoločnosti je častý napr. meskalín, DMT, LSD, psilocín, psilocybín, ibogain a salvinorín A.
Terminológia
Slovo enteogén je neologizmus odvodený z dvoch slov, starogr.ἔνθεος /ˈentʰeos/ a γενέσθαι /geˈnestʰai/. Adjektívum entheos sa dá preložiť ako „plný boha“, „inšpirovaný bohom“, „posadnutý bohom“. Je to tiež koreň slova entuziazmus. Gréci toto slovo používali ako pochvalu umelcom. Genesthai znamená „nadobudnúť jestvovanie“. Enteogén potom znamená látku, ktorá spôsobuje, že človek zažije pocity naplnenia, ktoré sú známe v súvislosti s náboženstvom alebo spiritualitou.
Slovo vymyslela v roku 1979 skupina etnobotanikov a odborníkov na mytológiu (Carl A. P. Ruck, Jeremy Bigwood, Danny Staples, Richard Evans Schultes, Jonathan Ott a R. Gordon Wasson). Okrem bežného sa uvádza aj doslovný význam, ktorý znamená „to, čo spôsobuje, aby boh bol vnútri niekoho“. Oproti bežnejšiemu významu, spomenutému na začiatku, treba podotknúť, že enteogén nenaznačuje, že niečo je stvorené (ako protiklad k niečomu vnímanému, čo tu už je), a ani že je niečo zažívané, čo sa nachádza vnútri človeka (ako protiklad k niečomu, čo existuje nezávisle).
Slovo bolo vytvorené ako náhrada za pojmy halucinogén, spopularizovaný Aldousom Huxleyom, ktorý experimentoval s meskalínom, a výraz psychedelický, grécky neologizmus vo význame „týkajúci sa prejavu mysle“, ktorý zaviedol psychiater Humphry Osmond. Carl Ruck a jeho kolegovia sú presvedčení, že výraz halucinogén nie je správny kvôli etymologickej súvislosti so slovami ako delírium alebo nepríčetnosť. Výraz psychedelický je tiež problematický, pretože znie podobne ako slová, ktoré súvisia s psychózou, alebo sú nezvratne späté s rôznymi pojmami pop-kultúry 60. rokov. Slovo enteogén sa môže používať ako synonymum s predchádzajúcimi výrazmi, alebo môže zdôrazňovať určitú vlastnosť látky, či zámer jej využitia.
Významy výrazu enteogén definoval Ruck so skupinou spolupracovníkov takto:
V presne vymedzenom význame môžu byť ako enteogény nazvané len tie drogy vyvolávajúce vízie, ktoré vystupujú v šamanistických a náboženských rituáloch. V širšom zmysle môže byť výraz aplikovaný aj na ďalšie drogy, prírodné a umelé, ktoré zapríčiňujú podobné zmeny vo vedomí ako tradičné enteogény.
Výraz sa od roku 1979, keď bol navrhnutý, rozšíril do niektorých oblastí. Vyplnil prázdne miesto pre tých používateľoch enteogénov, ktorí cítili, že výraz halucinogén, ostávajúci dodnes bežným v lekárskej, chemickej a antropologickej literatúre, degraduje ich zážitky a z nich plynúce chápanie sveta. V takto striktnom význame sa výraz začal používať hlavne v náboženských a duchovných skupinách.
Peyotl (Lophophora williamsii)
Používanie slova „enteogén“ ako synonymum k pojmu „halucinogén“ sa niekedy stretáva s výhradami v troch bodoch:
V pragmatickej rovine existujú výhrady, že striktné chápanie významu „enteogén“, ktoré má svoj (náboženský) význam v problematike tradičného, historického a mytologického využitia enteogénov, stráca svoj pôvodný význam, čo je dôsledkom jeho stáleho využívania v širšom zmysle.
Niektorí ľudia namietajú zneužívanie slova „boh“, starogr.θεός /tʰeˈos/, na označovanie činnosti, ktorá využíva halucinogénne drogy v inom ako náboženskom kontexte. Používanie tohto slova v inom ako náboženskom kontexte v rámci súčasnej náboženskej tolerancie a plurality, ktorá prevláda v dnešných moderných spoločnostiach, môžu toto určité náboženské skupiny chápať ako snahu o deformáciu tabu a dogiem.
Jestvujú určité látky ktoré aspoň sčasti spĺňajú vyššie uvedenú definíciu enteogénu, ale nie sú považované za halucinogény v bežnom význame. Príkladom môže byť chlieb a víno v kresťanskej eucharistii. Raní kresťania s chlebom a vínom zaobchádzali podobným spôsobom, ako sa to robí s enteogénnymi látkami. Prijímanie eucharistie privoláva Ducha svätého, je to zdielaný zážitok zjednotenia prostredníctvom mystického stavu.
Ideologické výhrady k používaniu termínu v širšom kontexte často závisia od rozšírenia rôznych náboženských a sekulárnych tabu tém, ktoré obklopujú psychoaktívne drogy. Oba tábory, odporcovia a zástancovia sekulárneho využívania halucinogénov, používajú pojem „enteogén“ ako eufemizmus v širšom význame slova. Kritici často vidia v jeho aplikácii snahu zakryť to, čo chápu ako nelegitímnu motiváciu a súvislosť so sekulárnym využívaním drog. Niektorí oponenti majú rovnako výhrady voči spôsobu aplikácie termínu ako synonyma slova „halucinogén“ vnútri komunít a vo vedeckej literatúre, ktorý znehodnocuje kladné vlastnosti sekulárneho využívania drog, ktoré však ostávajú podľa nich aj napriek tomu platné.
Okrem toho jestvujú pochybnosti o váhe náboženských zážitkov, ktoré sú dosahované pomocou drog. Tvrdenia, že tieto zážitky sú menej závažné ako tie, čo sú dosiahnuté bez pomoci posvätných katalyzátorov, narážajú na opisy zážitkov používateľov enteogénov, ktoré sú na nerozoznanie od množstva správ o podobných zážitkoch dosiahnutých bez takejto stimulácie. Toto tvrdenie sa totiž zakladá na domnienke, že známi mystici nepoužívali určité látky a neboli pod vplyvom trebárs jasnovidných rastlín. Túto domnienku spochybňuje Dan Merkur.[3]
V roku 1962 sa uskutočnil experiment, ktorý mal dať empirickú odpoveď na otázku, či neurochemická stimulácia pomocou enteogénov spúšťa nábožensko-mystické zážitky. Niesol názov Marsh Chapel Experiment a uskutočnil ho lekár a kandidát na doktora teológie Walter Pahnke, pod dohľadom Timothy Learyho v rámci jeho projektu (Harvard Psilocybin Project). Prebiehal slepou metódou a ako dobrovoľníci sa na ňom zúčastnili absolventi teológie z Bostnu a okolia, z ktorých skoro všetci potvrdili hlboké náboženské zážitky po užití psilocybinu. V roku 2006 sa uskutočnila oveľa prísnejšia verzia tohto experimentu na súkromnej Univerzite Johna Hopkinsa, s veľmi podobným výsledkom.[2] V súčasnosti prebieha len malý peer review výskum k tejto téme, pretože je k nim ťažko získať súhlas komisií kvôli celosvetovej protidrogovej politike. Dnes sú aj tak len malé pochybnosti o tom, že enteogény dokážu vyvolať silné zážitky, ktoré je následne možno subjektívne pokladať za dôležité v náboženskej alebo duchovnej oblasti. V skutočnosti je problém v tom, že stále neexistuje presná charakterizácia a kvantifikácia podobných experimentov.
Archeologické dôkazy
Jestvuje viacero príkladov používania enteogénov v archeologických nálezoch. Veľa výskumníkov, ako R. Gordon Wasson alebo Giorgio Samorini,[4][5] našli množstvo dôkazov, ktoré zatiaľ čakajú na pozornosť akademickej obce. Prvý priamy dôkaz používania enteogénu pochádza z Tassili n’Ajjer v Alžírsku. Je to maľba človeka-muchotrávky na stene jaskyne s datovaním 8 000 rokov pred Kr. V lokalite v údolí Pazyryk na planine Ukok blízko Novosibirska boli objavené konopné semená, používané pravdepodobne Skýtmi medzi 5. a 2. storočím pred Kr., čo potvrdzuje Hérodotove správy.
Napriek tomu, že enteogény sú tabu a väčšina z nich je oficiálne zakázaná v kresťanských a moslimských spoločnostiach, ich prítomnosť a dôležitosť je nespochybniteľná v duchovných tradíciách rôznych iných kultúr. Enteogén, „napríklad nápoj, nesmie byť pripravený chemicky, podobne ako pri brečtane alebo olivách, aby sa mohlo v ňom sprítomniť božstvo. Rovnako nesmie byť braný ako škodlivý, narkotický, blúznivý alebo klamný, ale ako prostriedok na spoznanie niečoho dobrého, čo môže ponúknuť božský nápoj.“[6]
Väčšina zo známych súčasných príkladov, ako peyotl, psilocybin a ďalšie psychoaktívne huby a ololiuhqui, pochádzajú z domorodých kultúr Severnej a Južnej Ameriky. Napriek tomu sa môžeme domnievať, že enteogény hrali dôležitú úlohu v starej indoeurópskej protocivilizácii. Je to možné vidieť napr. v rituálnej príprave sómy, „lisovanej šťavy“, ktorú spomínajú posvätné indické texty Rgvéd v deviatej knihe. Sómu rituálne pripravovali a pili kňazi a zasvätenci, jej je venovaná oslavná báseň v Rgvéde, ktorá vyjadruje podstatu enteogénu:
„
Ó Pavámana, uveď ma do tohto nesmrteľného dokonalého sveta, kde sa skvie svetlo nebies a ligoce večná žiara… Urob ma nesmrteľným v tejto ríši, kde sa šťastie a extáza, radosť a blaženosť stretávajú…
“
– Rgvéd
Kykeon, ktorého užitie predchádzalo iniciácii do Eleusínskych mystérií, je ďalším enteogénom, po ktorom pátral Karl Kerényi v diele Eleusis: Archetypal Image of Mother and Daughter (Eleusis: Archetypálny obraz matky a dcéry). Ďalšie enteogény, ktoré sa objavovali na Blízkom východe a v egejskej oblasti bol mak (ópium), durman, bližšie neidentifikovaný „lotos“, ktorý v Odysey jedli mýtický Lotofágovia, a narcis.
Indoeurópania si podľa Rucka priniesli znalosť používania divo rastúcej muchotrávky červenej ako šamanského enteogénu. Tá nemohla byť pestovaná, musela sa nájsť, čo korešpondovalo s ich nomádskym životom. Keď dosiahli Kaukaz a egejskú oblasť, stretli sa s vínom, enteogénom Dionýza. Predchodcovia Grékov ho „rozpoznali ako enteogén Dia, lepší než vlastná šamanistická tradícia nevyspytateľnej a divej muchotrávky červenej a ‚lisovanej šťavy‘ sómy. Našiel si cestu k Hyperborejcom a hodil sa aj k ich práve prijatému roľníckemu životu – dal sa teraz pestovať.“[6] Robert Grabes vo svojom úvode k práci The Greek Myths (Grécke mýty) tvrdí, že ambrózia rôznych predhelénskych kmeňov bola muchotrávka (Amanita) a asi aj zvonovec (Panaeolus).
Podľa Rucka a Staplesa bola Amanita jedlo bohov, nič, čomu by sa dalo ľahko oddať alebo len tak skúšať, nič, čo by bolo možné zneuctiť. Bola jedlom bohov, ich ambrózia, ktorá spájala dva svety. Je známe, že Tantalovo previnenie bolo, že sa podelil o svoju ambróziu s obyčajnými ľuďmi.
Verilo sa, a sú o tom zmienky v tradičných príbehoch, že enteogén poskytuje božské schopnosti, napr. nesmrteľnosť. Gilgamešov omyl pri snahe získať rastlinu nesmrteľnosti mu ukázal, že jasnozrivý stav nie je možné dosiahnuť silou alebo podvodom: Keď si Gilgameš, vyčerpaný z hrdinského výkonu ľahol na breh, priplazil sa had a rastlinu mu zjedol.
Ďalší pokus o obídenie zákonov prírody je podaný, podľa niektorých, v zvláštnom mýte, v ktorom sú prirodzené úlohy protagonistov pozmenené, aby boli v súlade s helénskym videním sveta. Apollodóros Aténsky rozpráva o Gainej podpore Titanov v boji proti olympským votrelcom vedených Diom. Keď sa Gaia dopočula o porážke obrov, začala hľadať drogu, ktorá by zabránila ich zničeniu. Ale Zeus ju predbehol, zabránil zjaveniu Eós, Seléné, Hélia a sám vytrhol rastlinu ešte predtým, ako ju Gaia našla.
Judaizmus a kresťanstvo
Muchotrávka červená (Amanita muscaria)
Podľa diela Živá Tóra (angl.The Living Torah) rabiho Kaplana, konope sa spomína v rôznych posvätných hebrejských textoch ako prísada rituálneho telového oleja.[7] Táto rastlina sa všeobecne nazýva starohebr.קְנֵה-בֹשֶׂם /kaneh bosm/. Je spomínaná niekoľkokrát v Starom zákone ako výmenný tovar, kadidlo a prísada do už spomínaného oleja, ktorý používal veľkňaz chrámu. Okrem toho výskum Chrisa Bennetta v tejto oblasti podáva dôkazy, ktoré naznačujú prítomnosť ďalšej, tentoraz vizionárskej rastliny v židovskej tradícii, napr. blen (Hyoscyamus niger).[8]
Septuaginta preložila kaneh-bosm (starogr.κάλαμος – „tŕstie“) ako „puškvorec“, čo sa vzápätí rozšírilo do neskorších prekladov Starého zákona. Napriek tomu poľský antropológ Sula Benet zverejnil etymologické argumenty, ktoré tvrdia, že aramejské slovo pre konope je možné čítať ako kannabos, čo sa zdá byť príbuzným slovom súčasného cannabis.[9] Koreň slova kan- znamená „tŕstie“, „konope“ a -bosm „vonný“, „voňavý“. Obe, konope aj puškvorec (Acorus calamus), sú voňavé trstinovité rastliny, ktoré obsahujú psychotropné látky.
Filológ John Marco Allegro pripomína, že rozpoznanie pravej Ježišovej totožnosti a jeho liečiteľské schopnosti môžu súvisieť s účinkami rastlinných prípravkov. Toto tvrdenie je však postavené na interpretácii Tóry a Tanachu pred Septuagintou, a je cielené proti učeniu katolíckej cirkvi. Merkur tvrdí, že menšia časť kresťanských pustovníkov a mystikov mohla spolu s pôstom, meditáciou a modlitbou používať enteogény.[3]
Allegro poukazoval na dôležitosť prekladov Zvitkov od Mŕtveho mora. Jeho závery sú však často predmetom posmechu, hlavne kvôli jeho teórii o Ježišovi ako o mytologickom zosobnení podstaty psychoaktívnej sviatosti. Allegrova kniha The Sacred Mushroom and the Cross (Tajné huby a kríž) spája vývoj jazyka s vývojom mýtov, náboženstiev a kultových zvykov svetových kultúr. Allegro verí, že môže dokázať pomocou etymológie, kde ležia korene kresťanstva, rovnako ako mnohých ďalších náboženstiev. Podľa neho sú v kultoch plodnosti a ich zvyky, ako napr. užívanie psychoaktívnych rastlín (alebo „psychadelík“) na zažitie božského vedomia (avest. Vohu Man), pretrvali do raného kresťanstva, v niektorých prípadoch do 13. storočia a opäť sa objavili v 18. a polovici 20. storočia. Fresku kaplnky v Plaincourault vo Francúzsku interpretuje ako verné zobrazenie rituálneho užívania muchotrávky červenej ako eucharistie.
Historický obraz, ktorý podáva odborný časopis Entheos, hovorí o značne rozšírenom použití psychoaktívnych rastlín v ranom kresťanstve a okolitých kultúrach, a jeho postupnom miznutí.[10] R. G. Wasson v knihe Soma uverejňuje list amerického historika umenia nemeckého pôvodu Erwina Panofského, vplyvného odborníka v ikonografii, v ktorom Panofsky tvrdí, že umenovedcom je známych viac „hríbových stromov“ v kresťanskom výtvarnom umení.[11]
Otázka rozsahu používania psychoaktívnych rastlín v dejinách kresťanstva môže byť dnes len ťažko zodpovedaná akedemikmi a nezávislými odborníkmi. Odpoveď na otázku, či sa psychoaktívne látky používali aj v predteodoziánskom kresťanstve, je zrejmá z dôkazov o rozsahu ich využívania v neskoršej fáze kresťanstva medzi tzv. „heretickými“ alebo „kvázikresťanskými“ skupinami,[12] ale aj v elitných a laických skupinách „ortodoxného“ kresťanstva.[13]
Použitie v kultúrach
Prírodné enteogény, napr. psilocybín alebo dimetyltryptamín (N,N-dimethyltryptamine, skr. DMT), boli vo väčšine prípadov objavené a používané historickými kultúrami ako súčasť ich duchovného a náboženského života, ako rešpektované rastliny a látky, v niektorých prípadoch dokonca uctievané generáciami. Pravdepodobne sú súčasťou tradície, ktorá v podobe prednáboženského rituálu predznamenala súčasné náboženstvá. Oproti tomu dnešné umelé enteogény, napr. MDMA, síce nikdy neboli súčasťou žiadnej náboženskej tradície, ale pravdepodobne majú právo na toto označenie preto, lebo môžu byť brané ako moderná aplikácia dávnej alchýmie.
Používanie enteogénov je v ľudských kultúrach prítomné takmer všade počas celých známych dejín. Nachádzame ich ako súčasť riadnych tradícií a náboženstiev, ale aj v individuálnom duchovnom živote jednotlivcov. Hrajú úlohu „rastlinných učiteľov“, ktorí rozširujú vnímanie a vedomie,[14][15] liečebných či terapeutických nástrojov, alebo ako prostriedky zábavy a relaxácie.
Afrika
Lekno egyptské (Nymphaea caerulea)
Najznámejším africkým enteogénom je bwitists, ktorý sa pripravuje z kôry koreňa ibogy (Tabernanthe iboga).[16] Známy je tiež staroegyptský enteogén lekno egyptské (Nymphaea caerulea). Existujú dôkazy používania muchotrávok v Pobreží slonoviny.[17] Niektoré ďalšie sa používajú pri šamanistických rituáloch, napr. Silene capensis, o ktorú sa v súčasnosti zaujíma západná veda.
Amerika
Enteogény hrali storočia prvoradú úlohu v spiritualite väčšiny amerických kultúr. Prvý enteogén z tejto oblasti, ktorý bol vedecky skúmaný, bola látka z kaktusu Lophophora williamsii (peyotl). Richard Evans Schultes z Harvardovej univerzity, jeden zo zakladateľov modernej etnobotaniky, pri tejto príležitosti zdokumentoval rituálne použitie peyotlu medzi Indiánmi kmeňa Kiowa, ktorí žili na území Oklahomy. Tento enteogén sa tradične používal v domácich kultúrach dnešného Mexika, rozšíril sa do Severnej Ameriky v 19. storočí a nahradil dovtedy používanú rastlinu Sophora secundiflora. Inými známymi enteogénmi, používanými mexickými kultúrami, boli psilocybinové muchotrávky, známe v aztéčtine (v jazyku nahuatl) pod menom teonanácatl, semená rastlín z čeľade pupencovitých (Convolvulaceae) nahu.tlitlíltzin a ololiúhqui, a šalvia divotvorná (Salvia divinorum) nahu.pipiltzintzíntli.
Obyvatelia Južnej Ameriky využívajú širokú škálu enteogénov. Medzi príslušníkmi kmeňa Urarina, sídliaceho v okolí Amazonky na území Peru, je známa napr. ayahuasca (Banisteriopsis caapi s prímesami). Ďalším známym enteogénom je borrachero (Brugmansia spp.), San Pedro (Trichocereus spp.), alebo rôzne látky obsahujúce tripamíny, napr. epená (Virola spp.), vilca a yopo (Anadananthera spp.). Dôverne známy tabak sa tiež používa ako enteogén a slúži ako nástroj juhoamerického šamana v čerstvej forme a v rôznych dávkach, podľa kvality rastlín a obsahu nikotínu.
Treba dodať, že používanie enteogénov je dôležitým prvkom aj v súčasných domorodých náboženstvách, ako napr. v hnutí Rastafari.
Ázia
Domorodci na Sibíri používali muchotrávku červenú (Amanita muscaria). V starovekých Védoch často spomínaný opojný prostriedok sóma bol pravdepodobne enteogén. R. Gordon Wasson vo svojej knihe z roku 1967 tvrdí, že sóma bola muchotrávka. Domnieval sa, že psychoaktívnou látkou bol efedrín, čo je alkaloid, stimulant a sporný enteogén, pochádzajúci z rastliny, ktorá bola stotožnená s Ephedra pachyclada. Sú aj alternatívne vysvetlenia, podľa ktorých mohlo ísť o sýrsku rutu (Peganum harmala), konope (Cannabis sp.), alebo ich kombinácie.
Rozsah používania extatických rastlín v európskej histórii sa začal vážne skúmať až v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Používanie enteogénov v Európe bolo podľa väčšiny odborníkov obmedzené nástupom kresťanstva po zániku Rímskej ríše. Používali sa rôzne rastliny, vrátane durmanu (Datura stramonium), ľuľkovca zlomocného (Atropa belladonna), mandragory (Mandragora officinarum) a blenu čierneho (Hyoscyamus niger).
Vzostup kresťanstva znamenal koniec dvetisícročnej tradície Eleusinských mystérií, zasväcovacieho obradu Démétrinho a Persefoninho kultu, na ktorom sa pravdepodobne používala psychoaktívna látka s názvom kykeon. Podobne existujú dôkazy, že látky oxid dusný a etén mohli byť príčinami vízií, ktorými sa veštilo v delfskej veštiarni v rovnakom historickom období.[18]
V starej germánskej tradícii bolo konope (Cannabis spp.) spojené s germánskou bohyňou lásky Feryjou. Súčasťou žne bola slávnosť so sexuálnymi prvkami plodnosti. Verilo sa, že Freyja žije ako zúrodňujúca sila v samičích kvetoch rastliny a ich užitím človek prijíma božskú silu. Podobne muchotrávka červená (Amanita muscaria) bola pripisovaná Odinovi – bohu extázy, blen čierny (Hyoscyamus niger) zase Thorovi – bohu hromu, rovnako ako Jovovi v starovekom Ríme.[19]
Blízky východ
Známy bol hašiš. Asasínci využívali drogu, ktorou otupovali a odvádzali nováčikov, o čom existuje množstvo správ z čias krížových výprav. Tá bola podľa prameňov podobná vínu, ópiu, blenu, alebo bola zmesou týchto zložiek. Mala však skôr utlmujúci ako enteogénny účinok. Rituálne používanie malých dávok sýrskej ruty je pozostatkom jej antickej úlohy ako enteogénu aplikovaného kedysi vo väčších dávkach.
Filológ John Marco Allegro tvrdí, že raná židovská a kresťanská náboženská prax bola založená na použití muchotrávky červenej. Táto hypotéza sa však nestretla s veľkým porozumením a prijatím. Podľa neho freska v kaplnke v Plaincourault dokazuje používanie muchotrávky v kresťanskej náboženskej praxi.[20]
Oceánia
Podľa dostupných faktov austrálski domorodci nepoužívajú enteogény, ale z ich strany jestvuje silná informačná bariéra, utajovanie a prísna selekcia informácií, ktoré sa môžu prezentovať navonok. Nie sú známe ani enteogény, ktoré používajú Maoriovia na Novom Zélande. Je známe, že domorodci na Papui používajú rôzne druhy húb, napr. Psilocybe spp. alebo Boletus manicus.[21]
Ostrovania v Tichom oceáne, väčšinou z polynézskych, menej z melanézskych a najmenej z mikronézskych kultúr, pestovali viac ako tritisíc rokov rastlinu menom Kava Kava (Piper methysticum). Používajú z nej psychoaktívny prášok z koreňa, obyčajne miešaný s vodou. Tradične sa využíval hlavne na zabezpečenie kontaktu s duchmi mŕtvych, väčšinou príbuzných a predkov. V 19. a 20. storočí boli tieto spôsoby potlačené kresťanskými misionármi.[22]
Allegro, John Marco (1970), The Sacred Mushroom and the Cross: A Study of the Nature and Origins of Christianity within the Fertility Cults of the Ancient Near East, London: Hodder and Stoughton, ISBN0340128755
Bennett, Chris; McQueen, Neil (2001), Sex, Drugs, Violence and the Bible, Forbidden Fruit Publishing, ISBN9781550567984
Bock, M. (2000), „Maori kava (Macropiper excelsum)“, Eleusis: Journal of Psychoactive Plants and Compounds (4)
Celdrán, José Alfredo; Ruck, Carl (2002), „Daturas for the Virgin“, Entheos: The Journal of Psychedelic Spirituality 1 (1), zima 2002
Fernandez, James W. (1982), Bwiti: An Ethnography of the Religious Imagination in Africa, Princeton University Press, ISBN9780691101224
Hale, J. R.; de Boer, J. Z.; Chanton, J. P.; Spiller, H. A. (2003), „Questioning the Delphic Oracle“, Scientific American 289 (2), august 2003
Hoffman, Mark; Ruck, Carl; Staples, Blaise (2001), „Conjuring Eden: Art and the Entheogenic Vision of Paradise“, Entheos: The Journal of Psychedelic Spirituality 1 (1), leto 2001
Kaplan, Aryeh (1981), The Living Torah, New York: Maznaim Publ. Corp., ISBN9780940118720
McGraw, John J. (2004), Brain & Belief: An Exploration of the Human Soul, Aegis Press, ISBN9780974764504
Merkur, Dan (2001), The Psychedelic Sacrament: Manna, Meditation, and Mystical Experience, Park Street Press, ISBN9780892818624
Roberts, Thomas B., ed. (2001), Psychoactive Sacramentals: Essays on Entheogens and Religion, Council on Spiritual Practices, ISBN9781889725024
Rätsch, Christian (2004), „The Sacred Plants of our Ancestors“, TYR: Myth – Culture – Tradition, 2, ISBN9780972029216
Roberts, Thomas B. (2006), „The Psychology of Religious Experience“, Where God and Science Meet, 3, Praeger/Greenwood, ISBN9780275987886
Roberts, Thomas; Hruby, Paula J. (1995 – 2003), Religion and Psychoactive Sacraments: An Entheogen Chrestomathy
Ruck, Carl; Staples, Danny (1994), The World of Classical Myth: Gods and Goddesses, Heroines and Heroes, ISBN9780890895757
Ruck, Carl; Staples, Blaise; Celdrán, José Alfredo; Hoffman, Mark (2007), The Hidden World: Survival of Pagan Shamanic Themes in European Fairytales, Carolina Academic Press, ISBN9781594601446
Samorini, Giorgio (1995), „Traditional use of psychoactive mushrooms in Ivory Coast (Côte d’Ivoire)?“, Eleusis: Journal of Psychoactive Plants and Compounds (1)
Samorini, Giorgio (1997), „The ‚Mushroom-Tree‘ of Plaincourault“, Eleusis: Journal of Psychoactive Plants and Compounds (8)
Samorini, Giorgio (1998), „The ‚Mushroom-Tree‘ in Christian Art“, Eleusis: Journal of Psychoactive Plants and Compounds (1)
Schultes, Richard Evans; Hofmann, Albert; Rätsch, Christian, Plants of the Gods: Their Sacred, Healing and Hallucinogenic Powers, ISBN9780892819799
Singh, Yadhu N., ed. (2004), Kava: From Ethnology to Pharmacology, Taylor & Francis, ISBN9780415323277
Smith, Huston (2000), Cleansing the Doors of Perception: The Religious Significance of Entheogenic Plants and Chemicals, New York: Tarcher/Putnam, ISBN1585420344
de Souza, Rafael Sampaio Octaviano; de Albuquerque, Ulysses Paulino; Monteiro, Júlio Marcelino; de Amorim, Elba Lúcia Cavalcanti (2008), Jurema-Preta (Mimosa tenuiflora [Willd.] Poir.): a review of its traditional use, phytochemistry and pharmacology, (anglicky), Brazilian Archives of Biology and Technology (Curitiba) 51 (5), doi:10.1590/S1516-89132008000500010, ISSN15168913
Stafford, Peter (2003), Psychedlics, Ronin Publishing, ISBN9780914171188
.JPG)
