Ema Destinnová (vlastným menom Emílie Věnceslava Pavlína Kittlová) (* 26. február 1878, Praha – † 28. január 1930, České Budějovice) bola česká operná speváčka - sopranistka, herečka a spisovateľka. Patrila medzi najvýznamnejších predstaviteľov českého interpretačného umenia a získala svetovú slávu.
Životopis
Pochádzala zo zámožnej rodiny, dobre známej a váženej v pražskej vlasteneckej spoločnosti. Mala štyroch súrodencov a nádherný hlas zdedila po matke, ktorá spev študovala a krátko i vystupovala v parížskej opere. Ema začínala pôvodne študovať hru na husle a klavír, a venovala sa cudzím jazykom. Jej otec Emanuel Kittel jej zaobstaral najlepších učiteľov – učiteľku spevu Marie Destinnová-Löwelová (podľa ktorej si zvolila svoje umelecké meno) a v dramatickej škole Národného divadla sa jej ujala herečka Otylie Sklenářová-Malá. Ema sa na javisku cítila ako doma, napísala niekoľko hier pre ochotníkov, ktoré boli v Prahe a Stráži aj naštudované a hrané.
Začiatok kariéry
Napriek nespornému talentu a skvelým učiteľom v pražskom Národnom divadle v Prahe neuspela, rovnako ako ani v Drážďanoch ale uchytila sa až v berlínskej Dvornej opere. Jej prvou rolou bola rola Santuzzy v Mascagniho opere Sedliak gavalier. Jej účinkovanie prinieslo úspech a nové roly (Alžbeta vo Wagnerovej opere Tannhäuser, Carmen v Bizetovej opere Carmen, Mignon v rovnomennej Thomasovej opere atď.). 10. októbra 1898 potvrdil cisár Viliam II. Emu Destinnovú ako prvý dramatický soprán v berlínskej Dvornej opere. Tu za 10 sezón stihla naštudovať 43 rolí a spievala 706 úspešných predstavení, medzi nimi i svetovú premiéru Straussovej Salome.
Po Berlíne spievala vo Wagnerovom divadle v Bayreuthe a tiež v operných domoch v Mohuči, Frankfurte, Mníchove, vo Veľkej opere v Paríži a napokon i v Národnom divadle v Prahe. 2. mája 1904 debutovala v úlohe Donny Anny v Mozartovej opere Don Giovanni. Bolo to na scéne kráľovskej opery Covent Garden v Londýne. Tu sa stretla so svojim najslávnejším partnerom na operných doskách, ktorým bol Enrico Caruso.
Prvýkrát sa verejnosti v Prahe objavuje v roku 1900 s troma koncertami. 8. januára 1908 vystupovala v pražskom Národnom divadle, kde zahájila cyklus pohostinských hier operou Aida od Verdiho, no preslávila sa i v mnohých ďalších úlohách, ako bola napr. jej úloha Milady v opere Dalibor od Bedřicha Smetanu. Cyklus ukončila 7. februára 1908 Mařenkou v Smetanovej Predanej neveste, a pri tej príležitosti jej bolo odovzdané menovanie za členku Národného divadla.
Skutočným vrcholom umeleckej slávy pre ňu predstavovalo pôsobenie v najprestížnejšej opernej scéne sveta, v newyorskej Metropolitnej opere. Na jej javisku vystupovala od roku 1908. Neuveriteľný úspech jej vyniesla úloha v Pucciniho opere Dievča zo zlatého západu, kde spievala spolu s Carusom hlavnú rolu. Táto rola jej priniesla nevídané úspechy, ale tiež rozprávkové honoráre. Jej kariéru prerušila až 1. svetová vojna, kedy jej v roku 1916 bola zastavená umelecká činnosť pre jej vlastenecké snahy. Do tej doby tam vystupovala každoročne v 21 úlohách.
Návrat domov
Po návrate do Čiech sa ešte objavuje v roku 1918 v Plzni, Brne či Jindřichovom Hradci. V roku 1919 spieva na festivale československej hudby v Londýne a v roku 1921 uskutočňuje svoje posledné americké turné. V roku 1923 sa nečakane vydá za leteckého nadporučíka Josefa Halsbacha, ktorý bol od nej o 20 rokov mladší, no toto manželstvo nevydržalo veľmi dlho pre ich odlišné záujmy a životné skúsenosti.
Neskôr zostáva Ema v Stráži nad Nežárkou, kam sa roky vracala medzi jednotlivými účinkovaniami na rôznych operných scénach, a kde to zo srdca milovala, a už len občas zasahuje do sveta speváckeho umenia. V roku 1925 odchádza spievať do Juhoslávie a do Bratislavy, v roku 1926 spieva na poslednom veľkom pražskom koncerte v Lucerne a vydáva sa na turné po českých mestách. V roku 1928 spieva naposledy v Londýne pri príležitosti 10. výročia vzniku Československa. V roku 1929 ešte dva razy vystúpi v Prahe a v Košiciach spieva naposledy svoju Mařenku z Predanej nevesty.
Zomiera 28. januára 1930 v Českých Budejoviciach, pochovaná je na Slavíne na pražskom Vyšehrade. V roku 1992 vznikol Klub Emy Destinnovej v Jindřichovom Hradci a v roku 1997 v Londýne Nadácia Emy Destinnovej, ktorých cieľom je využívať strážsky zámok ako pamätník Emy Destinnovej.
Iné projekty
