Cisárom bol Arkadius, ku ktorého učiteľom patril známy pohanský rečník Themistios, prevolaný už 19. januára383, keď mu bolo najviac šesť rokov. Išlo iba o formalitu, zinscenovanú v súvislosti s oslavami piateho výročia Theodosiovho nástupu na trón (tzv. quinquennalie). V čase vojny s uzurpátoromEugeniom o jedenásť rokov neskôr Theodosius oficiálne potvrdil svojho syna ako vládcu Východu, de facto sa však Arkadius ujal panovníckych povinností až po otcovej smrti, 17. januára395. Vládcom západnej polovice impéria sa stal desaťročný Arkadiov brat Honorius.
Vláda
V prvých mesiacoch Arkadiovho samostatného panovania určoval politiku v Konštantínopole vplyvný cisárov radca Rufinus, ktorého do tejto funkcie dosadil už Theodosius I. On vytýčil ostrý kurz proti pohanom a herézam a došlo aj k vyostreniu vzťahov so západnou ríšou, kde namiesto neplnoletého Honoria vládol vojvodca Stilicho. Rufinus povestný svojou túžbou po majetku si však na dvore rýchlo získal veľa nepriateľov a už 27. novembra395 bol v hlavnom meste zavraždený. Jeho miesto zaujal Eutropius, zastávajúci funkciu praeposita sacri cubiculi. Už predtým sa cisár na Eutropiov nátlak oženil s Aeliou Eudoxiou, dcérou Franka Bautona, niekdajšieho magistra militum za Gratiana a Valentiniana II.
Rozpory medzi západnou a východnou ríšou, ktoré pokračovali aj za Eutropia, vyvolávala otázka niektorých provincií v Illyriku, ktoré si nárokovali obidve strany. Úlohu v nich hrala aj osobná nevraživosť medzi Stilichonom a Eutropiom, ktorej odraz je viditeľný napr. v niektorých Claudianových dielach. Nakoniec ale nepokoj medzi barbarskými pomocnými zbormi na čele s Gótom Tribigildom a ohrozenie zo strany perzskej ríše donútili Arkadia hľadať na západe skôr pomoc a to znamenalo obetovať Eutropia (popravený v júli 399). Pretože všemocný minister vystupoval počas svojej vlády proti súdnym právomociam biskupov a právu na azyl, nepodporovala ho na konci ani cirkev.
Cisár zostal aj v nasledujúcich rokoch bábkou ovládanou dvornými klikami, či už vedenými manželkou Eudoxiou alebo prefektami pretoria Aurelianom a Anthemiom. Z viacerých vnútropolitických problémov tej doby je potrebné spomenúť aktivity vodcu Vizigótov Alaricha, ktorý sa už v roku 395 vzbúril proti autorite cisára a znepokojoval obidve polovice impéria, pokus o prevrat zinscenovaný v roku 400 Gótom Gainom a konflikt s biskupom Jánom Zlatoústym, ktorý skončil jeho vyhnanstvom (404).
Vojensky bola východná ríša vážne oslabená masakrom osôb germánskeho pôvodu (slúžiacich hlavne v armáde) v súvislosti s Gainovým pučom. Iba výnimočne sa dvor pokúsil zorganizovať obranu provincií postihnutých barbarskými vpádmi (napr. v Líbyi či Malej Ázii). Napriek tomu bola v niektorých smeroch začatá cesta k zásadnej reorganizácii ozbrojených síl.
Cisár Arkadius zomrel 1. mája408 vo veku tridsaťjeden rokov v Konštantínopole a bol pochovaný v Apoštolskom chráme po boku svojej už skôr zosnulej manželky. Idea dedičnej monarchie bola v tom čase v ríši tak pevne zakotvená, že na trón bez problémov nastúpil Arkadiov iba sedemročný syn Theodosius II.
Hodnotenie
Vo vtedajších prameňoch aj v moderných štúdiách je Arkadius väčšinou popisovaný ako slabý panovník a nie veľmi bystrý muž, ovládaný druhými. Vytýka sa mu trestuhodná nečinnosť v čase, keď bolo treba brániť ríšu pred vnútornými a vonkajšími nepriateľmi, prílišná zbožnosť atď. Už menej sa zdôrazňujú kladné stránky jeho osobnosti, napr. vľúdnosť, a tiež fakt, že bol prakticky od detstva pod vplyvom rôznych poručníkov a radcov, ktorí sa ho snažili využívať.
