Anželika Isaakovna Balabanovová, (rus. Анжелика Исааковна Балабанова, v iných jazykoch Angelica Balabanoff) (* 1878, Černigov, Ukrajina – † 25. november 1965, Rím Taliansko), bola ruská marxistka, blízka spolupracovníčka a milenka Benita Mussoliniho a spolupracovníčka Vladimíra Iľjiča Lenina ako prvá tajomníčka Kominterny.
Balabanovová sa narodila na Ukrajine v bohatej židovskej rodine. Študovala v Bruseli a v Lipsku. Roku 1900 sa presťahovala do Talianska a roku 1902 vstúpila do Talianskej socialistickej strany (PSI). Bola ortodoxná marxistka.
Na jar 1904 sa presťahovala do Švajčiarska, kde sa zoznámila s Mussolinim.[1] Spoločne preložili knihu českonemeckého marxistu Karla Kautského Deň po sociálnej revolúcii do taliančiny. Roku 1909 Mussolinimu zohnala prácu. Od roku 1910 patrila spoločne s Mussolinim v PSI k frakcii neústupných, ktorí kritizovali vládu. Na jar 1911 spáchali republikáni na oboch atentát. Roku 1912 sa stala zástupkyňou Mussoliniho ako riaditeľa novín Avanti, hlavného listu PSI. V júli 1913 z novín pre názorové nezhody odišla. Podľa Helana bola pravou príčinou žiarlivosť na novú Mussoliniho milenku Margheritu Sarfatti.[2] Keď bol Mussolini na jeseň 1914 za svoje postoje k vojne z PSI vylúčený, Balabanovová ho považovala za zradcu a sluhu buržoázie.
Roku 1917 sa Balabanovová vrátila do Ruska. Roku 1918 sa stala námestníčkou ministra zahraničných vecí Ukrajiny a na krátky čas ministerkou zahraničných vecí Ukrajiny.[3] 8. októbra 1918 sa stala členkou byra KSR(b) pre zahraničnú prácu.[4] a napokon prvou tajomníčkou Kominterny. O Leninovi sa vyjadrovala obdivne[5] a zúčastnila sa aj na komornom pohrebe jeho milenky Inessy Armandovej. Na jeseň 1919 obhajovala červený teror týmito slovmi: "Hovorím vám, že biely teror je tisíckrát horší a že rozprávky, ktoré ste počuli o červenom terore sú často len výmysly."[6] Neúspechy sovietskej vlády obhajovala poukazom na činy nepriatelov, zrádcov a hochštaplerov, ako bol britský špión Lockhart. Neskôr ju Lenin poslal do Švédska, aby financovala komunistické strany.[7] Na túto úlohu čoskoro rezignovala a odišla do Viedne, Paríža a napokon do USA. Roku 1924 ju vylúčili z KSR(b). Do Talianska sa vrátila roku 1947 a podporovala talianskych pravicových sociálnych demokratov (PSDI) Giuseppe Saragata (1898–1988).
Či ozaj bola Mussoliniho milenkou, je sporné. Ich pomer potvrdzuje Mussoliniho syn Vittorio. Mussolini sám vraj raz povedal, že by radšej dvoril opici ako Balabanovovej.[8]
Poznámky pod čiarou
- ↑ Pavel Helan: Duce a kacíř. Literární mládí Benita Mussoliniho a jeho kniha Jan Hus, muž pravdy. L. Marek, Brno 2006, p. 24.
- ↑ Pavel Helan: Duce a kacíř, p. 70.
- ↑ https://eleven.co.il/article/10384
- ↑ Dmitrij Volkogonov: Lenin. Počátek teroru. Dialog, Liberec 1996, p. 321.
- ↑ Dmitrij Volkogonov: Lenin, p. 187.
- ↑ http://www.marxists.org/subject/women/authors/balabanoff/works/newlife.htm
- ↑ Dmitrij Volkogonov: Lenin, p. 325.
- ↑ Pavel Helan: Duce a kacíř, p. 62.
Dielo
- Erinnerungen und Erlebnise. Berlin 1927
- Wesen und Werdegang des Italienischen Faschismus. Leipzig 1931
- Impressions of Lenin (1964)
Referencie
- Pavel Helan: Duce a kacíř. Literární mládí Benita Musssoliniho a jeho kniha Jan Hus, muž pravdy. L. Marek, Brno 2006, 399 pp.
- Dmitrij Volkogonov: Lenin. Počátek teroru. Dialog, Liberec 1996, 399 pp.
Externé odkazy
