Alexej Semionovič Jegorov (rus. Алексей Семёнович Егоров; * 22. november 1914, Andižan, Ruská ríša – † 15. apríl 1970, Kirovograd, Sovietsky zväz) bol dôstojník Červenej armády. Začiatkom augusta 1944 bola jeho organizačná skupina vysadená na Slovensku, kde sa pod jeho velením nakoniec sformovala partizánska brigáda, ktorá si úspešne počínala v bojoch Slovenského národného povstania.
Život
Pred vypuknutím sovietsko-nemeckej vojny pracoval ako ekonóm - plánovač v závode v Alma-Ate. Po napadnutí Sovietskeho zväzu vstúpil v jeseni 1941 dobrovoľne do armády. Absolvoval prípravu v kurze pre pracovníkov vojenskej finančnej správy a slúžil na Ústrednej finančnej správe Červenej armády. Na vlastnú žiadosť ho odvelili do Školy pre osobitné úlohy pri Ukrajinskom štábe partizánskeho hnutia v Kyjeve, kde sa pripravovali míneri pre partizánske skupiny,[1]
V auguste 1942 všetkých poslucháčov tejto školy odvelili na Severokaukazský front. Jegorova vymenovali za veliteľa roty, s ktorou operoval v tyle nepriateľa.
Začiatkom roka 1943 bol Jegorov odvolaný do Moskvy. Bol daný k dispozícii Ukrajinskému štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve. Po krátkej príprave bol menovaný za zástupcu pre diverznú činnosť veliteľa v tom čase jedného z najväčších partizánskych zväzkov operujúcich v tyle nepriateľa. V černigovsko-volynskom zväzku sa pod jeho velením sformovali diverzné skupiny, v ktorých sa za krátky čas vyškolili desiatky odborníkov ovládajúcich najnovšie mínerské prostriedky. Tieto diverzné skupiny vyvíjali na svojich úsekoch pod jeho velením rozsiahlu diverznú činnosť. Na niektorých dôležitých akciách sa Jegorov aj sám zúčastnil. Bolo to obdobie bitky v Kurskom oblúku a partizánom sa podarilo ochromiť nemecké zásobovacie trasy v koveľskom železničnom uzle.[1]
Na Slovensku
V lete 1944 bol Jegorov menovaný za veliteľa 22 člennej organizátorskej skupiny zloženej zo sovietskych a česko-slovenských občanov. Jeho skupina bola v noci zo 7. na 8. augusta vysadená na Latiborskej holi v Nízkych Tatrách. Jeho skupina bola poslednou z prvej vlny výsadkov a vysadená bola len dve hodiny po organizátorskej skupine rtn. Michala Sečánskeho.[2][3]
V tom čase boli na Slovensku v plnom prúde utajené prípravy ozbrojeného povstania. Hneď 8. augusta uskutočnila porada veliteľov vysadených organizátorských skupín, o ďalšej činnosti. Jegorovova skupina mala pôsobiť v .... a za svoju základňu si Jegorov spoločne so Sečánskym a Bielikom vybral Prašivú, masív v Nízkych Tatrách.[3]
Jegorov vychádzal veľmi dobre s rtn. Sečánskym, a tak počas protipartizánskej akcie, ktorá bola reakciou ľudáckeho režimu vojnovej Slovenskej republiky na vysadenie partizánskych skupín na strednom Slovensku ich skupiny postupovali spoločne a dočasne opustili tábory na Prašivej.
Jegorov sa ako veliteľ skupiny aktívne zúčastňoval na stretnutiach so zástupcami ilegálneho odboja, najskôr komunistického, následne aj občianskeho. Veľmi dôležitým bolo napríklad stretnutie s odbojármi z breznianskeho okresu a Železiarní v Podbrezovej, ktoré sa konalo pravdepodobne 14. augusta 1944.
Dňa 19. augusta v Banskej Bystrici rokoval kpt. Jegorov priamo s náčelníkom štábu Veliteľstva pozemného vojska pplk. Jánom Golianom. Stretnutie inicioval člen ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenska v Banskej Bystrici Ján Majling a sprostredkoval ho npor. Štefan Hanus, Jegorov na stretnutí požadoval dodávky zbraní, výstroja a proviantu pre rozrastajúce sa partizánske skupiny, súčinnosť armády a partizánov, či vydanie fašistických dôstojníkov, Golian pomoc prisľúbil. Na strane vojakov sa stretnutia zúčastnili aj mjr. Ciprich a npor. Hanus, na strane odbojárov Michal Sečánský a komunisti Balko a Ján Majling.[3]
Pod velením kpt. Jegorova sa napokon z dobrovoľníkov Liptova a Horehronia sformovala početná partizánska brigáda. Počty jej príslušníkov v prvých dňoch povstania dosiahli 1 000 osôb a v priebehu povstania sa navýšili až 3 000.
Počas prvej fázy povstania bojovali jednotky Jegorovovej brigády na úsekoch taktických skupín II., V., I. a čiastočne aj VI. Obzvlášť úspešne si Jegorovovi partizáni počínali pri obrane Turca spoločne s jednotkami V. TS Ďumbier (pplk pech. Emil Perko). Po ústupe z Turca bol Jegorovovej brigáde pridelený samostatný bojový úsek, obrana západných a severozápadných svahov Veľkej Fatry. Prístupy do centra povstania z týchto smerov bránili partizáni Jegorova aj po začiatku nemeckej generálnej ofenzívy. Počas záverečných dní aktívneho odporu a odchodu do hôr sa na Prašivú k nemu snažili presunúť aj členovia Hlavného štábu partizánskych oddielov.
Počas všeobecného ústupu do hôr Jegorov fascinovaný výjavom, keď sa stovky až tisíce ľudí ústupom do masívov Veľkej Fatry a Nízkych Tatier snažili dostať z dosahu nemeckých okupačných síl obsadzujúcich Banskú Bystricu a jej okolie len poznamenal: „A ľudia idú, idú, idú...“[4]
Po ústupe do hôr vyvíjala brigáda bohatú diverznú činnosť. Na konci novembra 1944 bola Jegorovova brigáda premenovaná na 1. česko-slovenskú partizánsku brigádu J. V. Stalina.
Po vojne
Po vojne pôsobil vo funkciách miestnej samosprávy. V rokoch 1953 až 1956 študoval na Vysokej straníckej škole pri Ústrednom výbore Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Od roku 1956 bol podpredsedom Výkonného výboru Oblastného sovietu zástupcov pracujúcich v Kirovograde.[1]
Viackrát bol na Slovensku, prvý krát už v roku 1945 pri príležitosti 1. výročia Slovenského národného povstania. Pri návštevách sa stretával s bývalými príslušníkmi brigády a obyvateľmi obcí, ktoré za povstania podporovali brigádu.
Charakteristika
Historička Helena Pažurová charakterizuje Jegorova ako človeka, ktorý sa so svojimi partizánmi úprimne snažil pomôcť Povstaniu. Rešpektoval rozhodnutia Goliana, tak Viesta a so svojimi jednotkami pracoval v prospech Povstania. Svojich partizánov sa snažil viesť k úcte k civilnému obyvateľstvu, no masaker v Sklenom, ktorého sa dopustila jedna jednotka jeho brigády, nepredvídal a po objavení sa informácií o udalosti sprísnil tresty za porušovanie zásad správania sa voči civilnému obyvateľstvu.[2]
Pažúrová ďalej uvádza, že kpt. Jegorov po svojom príchode videl určité rezervy v obrane Turca a vyvinul značné úsilie na zmenu taktiky obrany, na jej premenu z obrany pasívnej na obranu útočnú. Zasadzoval sa o to, aby povstalecké jednotky nepriateľa neustále prenasledovali, aby mu nedopriali čas na oddych.
Schopnosti Jegorova ocenil napr. zástupca veliteľa V. Taktickej skupiny mjr. Deretič:[2]
| „
|
Podľa mojej mienky je veľká škoda, že Jegorov velil len partizánskej brigáde. Myslím, že ho bolo treba dať do štábu armády v Banskej Bystrici, kde mal riadiť partizánov a zosúlaďovať ich činnosť s jednotkami povstaleckej armády, a tak zmierňovať nedostatky dvojitého velenia (...) Oveľa by bolo bývalo lepšie, keby Jegorov bol v štábe V. Taktickej skupiny ako poradca, pomocník alebo zástupca veliteľa skupiny. Bola by bývalá úplná koordinácia vojenských jednotiek a troch partizánskych brigád, z ktorých mala každá po dva až tritisíc ľudí
|
“
|
Vyznamenania
Za organizátorskú a bojovú činnosť brigády obdržal Jegorov vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu, Leninov rad a viaceré pamätné medaily. Bol poctený aj viacerými česko-slovenskými vyznamenaniami.
Referencie
- ↑ a b c KUZNECOV, Dmitrij. Portréty sovietskych účastníkov Slovenského národného povstania. 1. vyd. Banská Bystrica a Bratislava : Múzeum SNP a Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS, 1985. Slovenský preklad. S. 174-176.
- ↑ a b c PAŽUROVA, Helena. Jegorovova partizánska brigáda. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2017. ISBN 978-80-89514-47-2. S. 156.
- ↑ a b c VIMMER, Pavel. Partizáni Sečánskeho. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2016. ISBN 9788089514380. S. 276.
- ↑ NOSKO, Julius. Takto bojovala povstalecká armáda. 1. vyd. Banská Bystrica : NVK International, 1994. ISBN 808572720X. S. 212.
